Pred úsvitom

3. marca 2012 00:58, Prečítané 1 219x, Fero Mony, Nezaradené

Obyčajný večer, ako každý iný za posledných osem mesiacov, odkedy odišla. Bolo to nečakané? Ani nie, v podstate som to občas aj očakával, len problém bol ten, že v mojich očakávaniach som odišiel ja. A to bola chyba. Tak to v živote chodí, a nemožem za toho viniť nikoho. Človek má občas potrebu utiekať do fantázie a utešovať sa tým, že tak to proste malo byť… to osud. Osud, asi najpodceňovanejšia sila. Málokto verí v osud, zväčša ľudia len potrebujú v niečo veriť, i keď iba slepo. Tiež som nikdy neveril v osud. „Ľudia si vytvorili obraz osudu, aby zakryli vlastné nerozvážnosti, lebo osud len málokedy bojuje proti rozumnosti a väčšinu vecí v živote riadi rozumná bystrozrakosť.“

Rozumná bystrozrakosť, a to som si vždy o sebe myslel, že som rozumný a inteligentný chlap… naivne. V ten obyčajný večer sme si fejsbúkovali, opakovane každý deň odkedy som ju spoznal. Plakala, ako vždy keď sa opije z vína. Vraví sa, že vo víne je pravda, možno to jej stačilo ako dôvod. Kvôli bývalému. Po roku. Nenaplnený osud. Tak to brala, ako vrchol co-existencie dvoch ľudí. Vtedy som to nechápal. Bolo mi jej úprimne ľúto, kedže som to žažil prednedávnom sám na vlastných citoch. Snažil som sa ju držať, ako len bolo v mojich obmedzených silách. Prehadzovali sme si jednu správu za druhou, ako keby sa stretli dvaja ľudia po takej dlhej dobe, že si musia všetko porozprávať. Trochu nezvyk, väčšina ľudí sa takto nevie odviazať na socialnych sieťach, rozprávať sa o všetkom s cudzím človekom, o intímnostiach, o tajomstvách… Ona bola iná, bola ako ja, môj odraz v zrkadle, dve telá, jedna duša. Vtedy sa ma to spýtala, nevinnú otázku, na ktorú som aj možno naivne čakal.

keby poviem, ze dnes nechcem byt sama, tak prides?

problem je, ze neviem ci sama vies co vlastne teraz chces.

ci chces byt sama alebo nie

ak ma budes citat viac ako ma citas, tak asi umriem

ale myslim ze keby pridem tak to nie je nezistne

z mojej strany? ja by som ta nezneuzila na nic 😀

a nechcem ta zatazovat svojou nepodstatnostou

pre mna nie si nepodstatna 🙂

to si len myslis. ale zistis, ze som

a keby… tak sa rozpravame celu noc? 🙂

neviem, nemozem ti nic slubit

je to uplne na tebe. ja som opita.

a si pripraveny na to, ze som opita? uz sa obliekas?

tak idem sa obliect ok?

ale ak dovtedy zaspis tak ti nacapem rit ked ta raz stretnem 🙂

a nebude ti vadit, ked hned zaspim?

nie

tak prid 🙂

Keď sme po dvoch filmoch šli spať k nej do postele, pretože sme mali iba jednu perinu, hlavou mi preblislo asi tisíc rôznych myšlienok. Je možné že je naozaj taká úžasná, ako som ju okorunoval cez net?! Taká, akú som si ju vysníval vo svojom vlastnom svete. Pod perinou som sa cítil, pravdupovediac, trochu trápne. Muselo to byť tou jej aurou, ktorú vyžarovala celý večer. Cítil som sa bezmocne opantaný, odhodlaný pre nu spraviť čokolvek, aj keby to malo byť nič. Z nevinného túlenia sa razom stalo hladkanie, už nie nevinné. Otočila sa a vtedy som pocítil to teplo, ktoré z nej sálalo, tu vôňu nevinnosti. Pobozkala ma, nebránil som sa, na to bolo už príliš neskoro. Feromóny, hormóny a možno aj nejaká prítažlivá sila… stupňovalo to. Neveril som tomu čo sa deje, prišlo mi to divné ale zároveň dokonalé. Bola tam vášeň, tá pravá hlboká vášeň. Bolo mi s ňou dobre, úprimné šťastie, možno ho nazvať i nezištným. Bol som pripravený dať jej všetko po čom túžila, aby bola šťastná aj ona aj ja, aspoň jednu noc.